Září 2012

Too late to discover peace of mind? No!

14. září 2012 v 10:51 | Lu |  in my mind, in my head
Zdravím vás, dobrí ľudia. Celé dni ma trápila hrozná nuda. No, akože sa volám tak ako sa volám, podnikla som opatrenia a som späť vo svojej koži. Požičala som si pár perfektných kníh. Čítam si o záhadách pyramíd, pravekých ľuďoch, nevyriešených záhadách, robotoch a androidoch a som najšťastnejší človek na planéte. Zdá sa mi akoby sa celý svet rozpadol na niekoľko častí a mňa odtrhlo od tých, ktoré som nemala rada. Akoby ma osud konečne začal ľúbiť. *Tri krát hurá. (pre budúcnosť, ani toto slovo sa mi nepáči a nehovorím ho ak sa tomu dá predísť)
Ako si tak ležím, počúvam tóny srdcu môjmu blízke, (samozrejme) s nevysvetlitešným úsmevom na tvári premýšľam, aký je život ku mne dobrý. Mám skutočných priateľov. Skutočných. Je síce pravda, že o jedného úžasného ma aj pripravil hviezdička moja nebezká), ale myslím, že to tak malo byť. Som rada aspoň v tom, že jej je lepšie, nech už je kdekoľvek. Som vďačná aspoň zato, že som ju mohla spoznať. Som šťastná, že mám stále tých eci, ďalších. Čo by som ja bez nich robila. Teším sa na moju novú školu. Dúfam, že sa tam dostanem. Teším sa, že budem mať vek a financie nato, aby som mohla sponzorovať iných. Tak veľmi chcem aby sa mi darilo a mohla som podnikať výlety za záchranou zvierat alebo pomáhať ľuďom. Musím si za tým ísť a hlavne pracovať na sebe. Dúfam, že nám naše decké sny s L. výjdu!
Mám 18 a stále nesplniteľné méty. A tak to ostane. Budem 70-ročná babinka s dušou 10-ročného dieťaťa. Celá ja. Dospelosť je pre iných. Ja si ostanem v ríši zázrakov aj naďalej...

When does my minute start?

5. září 2012 v 15:45 | Lu |  in my mind, in my head
Ťažko je začínať, keď si už poriadne nepamätáte ani koniec. Neplánovaná stanovačka, návšteva PU, nemocnica, starký...
Všetko sa sem pokúsim hodiť v skratke. Nech mám pamiatku.
Stanovačka je najstaršou akciou, ktrorá sa udiala. Celú noc som bola hore s B. Rozprávali sme sa. Teda takto. On, zasvätaný do neprebádaných aj prebádaných zákutí vesmíru a fyziky mi iba odpovedal na otázky. Poukazoval mi množstvo súhvezdí a podobných vecí. Nikdy som ich nevedela na oblohe nájsť. Teraz budem vedieť rozoznať aspoň tri. *wohoo*
Na ďaľší deň som celkom unavená fotila Ž. s jej úžasnou krysou. Som na seba hrdá. Aj keď tentoraz som sa k tomu zvieratku nepriblízila viac ako na pár metrov. Prekonala som strach. Som hrdina. Áno. Áno.
V PU som zažila najlepšie chvíle a som nesmierne šťastná, že som tam mala možnosť byť tých pár dní. Nafotila som množstvo fotiek s I., N., M., S. a Z a mala som v pláne ešte jedno M.ko Ale to nevyšlo. Už som odchádzala. Snáď nabudúce. S mojou najlepšou sestrou mi tam bolo perfektne.

Tak a teraz nemocnica. Tak to by bolo aj na pár článkov. To podstatné už mám v denníku, ale... Celkove všetko prebehlo tak ako malo, ale keď mi o dva dni vyberali tamponádu, skoro som odpadla. Doslova mi prišlo zle. Síce som sa natrápila ako ešte nikdy, ale neľutujem, že som sa na to dala. Som pyšná, že som niečo také prekonala. A z vlastnej vôle.

Ďalšia vec. Dnes mamina nemohla prebrať starého otca. Dostal mŕtvicu aj na druhú stranu. Teraz je v nemocnici a vôbec neviem ako mu je. Nemyslite si teraz, že ho nemám rada -práve naopak! Ja len... myslím, že sa už natrápil. Možno by bolo lepšie (samozrejme že lepšie preňho), keby už mal pokoj, ak viete ako to myslím...
Včera v noci umrel ďalší člen našej dediny. Od marca sú u nás úmrtia pomaly na dennom poriadku. Ako nečakane 'odišiel' pán D.K., tak so sebou berie pomaly všetkých...

Teraz bývam u starkej. Snažím sa zotaviť. Prevažne ležím, pretože sa nemôžem namáhať a mala by som iba oddychovať. Ale ja si aj tak každý deň zájdem domov. Nech mám aspoň takú maličkú prechádzku. No nič chytá ma trošičku hlad. Neviem, či zvládnem niečo uvariť a pritom neupadnem do bezvedomia... Heh. Začína sa tu búrka. A ja mám stále na tvári nejaké železné dlahy. Dúfam, že neposlúžim ako hromozvod nášmu domu!
Bežím. ♥